Keď pred rokom a pol Michaele Batelovej z Nitry náhle zomrela mama, nevyronila ani slzu. Nemohla, je totiž autistka. I napriek tomu, že autisti nedokážu prežívať emócie, Miškine obrazy vo vás nepochybne vlnu pocitov vyvolajú. Je to preto, že je v nich zachytený svet mladej autistickej maliarky i odkaz jej mamy akademickej maliarky Stanislavy Batelovej.
Práce Michaely Batelovej dokazujú, že autisti nie sú, ako ich vo všeobecnosti vnímajú, nevychovaní, neslušní a niekedy výbušní a agresívni, ale sú to ľudia, ktorí majú síce narušenú schopnosť vnímania citov a poruchy správania, ale okolitý svet môžu niektorí až do tých najmenších detailov precítiť. Autisti žijú vo vlastnom, uzavretom svete, do ktorého cudzinca nikdy nechcú vpustiť. „Nemôžem klamať, pretože Miška všetko odhalí pre ňu typickým spôsobom. Nakreslí to a každý obrázok ešte aj opíše. Ak sme napríklad boli spoločne v cukrárni, nakreslí ma v oblečení, v ktorom som tam bol, a zobrazí aj to, čo som si objednal,“ hovorí Miškin strýko Roman Michalček, ktorý sa po smrti oboch Miškiných rodičov stal jej opatrovateľom. Aj keď mladé dievča so svojím okolím verbálne komunikuje málo, jej obrazy hovoria namiesto nej. Po mame akademickej maliarke Stanislave Batelovej zdedila talent, ktorý sa v dielach kombinuje s fotografickou pamäťou, prejavom autizmu.
Hovoriace maľby
Keď sa zoznamujem s mladou maliarkou, zastaví sa pri mojom mene a ihneď povie dátum, kedy mám meniny, ovláda totiž naspamäť celý kalendár. Keď sa jej opýtam, čo rada kreslí, začne vymenúvať zvieratká a dokonca ich povie aj v anglickom jazyku. Pobavíme sa pri politickej otázke, keď Miška povie meno bývalého premiéra. „Učím ju politiku aj históriu, len ešte nestihla zaznamenať zmenu na poste premiéra,“ hovorí s úsmevom Miškin o rok starší brat Andrej, ktorý študuje právo. Miška ešte pred rokom a pol nebola vôbec komunikatívna, aj keď rozprávať vedela. U autistov je to typický prejav, ktorý však Miška prekonáva. Niekedy máte pocit, že sa obáva toho, že vám niečo nestihne povedať. Na každú otázku odpovie do detailov, aj keď skôr mechanicky opíše, čo počas dňa robila a vetu zakončí slovami, že najradšej maľuje. Miška do svojich piatich rokov mala útočné prejavy, kopala, bola neprívetivá a prejavilo sa u nej sebapoškodzovanie, čo je častým javom autizmu.
V ôsmich rokoch začala rozprávať, aj keď nepoužívala súvislé vety. Ešte predtým ako povedala svoje prvé slová, začala používať svoj vlastný vyjadrovací jazyk – maľovanie. Odmalička veľa času trávila s mamou v ateliéri a ona ju učila maľovať. Cítila, že pre autistickú dcéru je to cesta, ktorá jej pomôže prejaviť emócie a reagovať na svet okolo seba. Neučila to len svoju dcéru, ale aj iné rovnako postihnuté deti. Akademická maliarka Stanislava Batelová bola pri zakladaní Klubu rodičov autistických detí v Nitre. Rozvíjala pre deti a ich matky rôzne projekty. Najmä ich učila maľovať a zasadzovala sa o to, aby autizmus nebol vnímaný ako odstrašujúce postihnutie, ale aby sa povedomie o ňom dostávalo medzi ľudí. Aj prostredníctvom prác svojej dcéry, s ktorou počas života zorganizovala niekoľko spoločných výstav. Miške pred piatimi rokmi zomrel otec a pred necelými dvomi rokmi náhle na Štedrý večer zomrela aj mama. „Sestra ešte deň pred smrťou maľovala obraz, ale žiaľ, už ho nestihla dokončiť. Mama zomrela na zástavu srdca a našla ju Miška. Emocionálne nedokázala prežívať jej stratu, len skonštatovala, čo sa stalo, a povedala, že odteraz ju budem voziť do školy ja. Stal som sa pre ňu akoby druhou mamou,“ hovorí Miškin strýko pán Roman, ktorý sa spoločne s Miškinou starou mamou a bratom o ňu starajú. Autisti totiž potrebujú celodennú starostlivosť, pretože nedokážu byť úplne samostatní.
Maľuje fixkami
Akademická maliarka Stanislava Batelová sa venovala olejomaľbe a bola medzi ojedinelými umelcami, ktorí sa venovali ručne tkaným textilným tapisériám. Diela matky a dcéry majú spoločnú črtu, ktorou sú žiarivé farby. „Stanka mala rada jasné farby, najmä žltú a aj Miškine obrazy sú výrazne farebné. U Mišky je zaujímavé, že kreslí výlučne fixkami. Je to preto, že fixky majú presný tvar a ich dĺžka sa nemení, ako napríklad ceruzky, ktorá keď sa ostrúha, tak sa skráti. To by už Miške prekážalo, čo je tiež prejavom autizmu,“ vysvetľuje predseda Klubu rodičov autistických detí a blízky rodinný priateľ Róber Mikulášik, ktorý sa spoločne s ostatnými rodičmi autistov zaslúžil o založenie prvej materskej škôlky pre autistov v Nitre či vybudovanie denného stacionára. Diela talentovanej autistickej insitnej maliarky zaujali aj kurátorku v Nitrianskej galérii PhDr. Martu Hučkovú, ktorá vyzdvihla výtvarný prejav a charakteristický rukopis. A ako sa prejavuje? Na Miškiných obrazoch sú zachytené postavy v rôznych situáciách, ktoré akoby ožívali a hýbali sa. Mladá maliarka navyše všetky svoje obrázky dopĺňa textom a výborne ovláda pravopis. Pod jedným z jej obrazov je napísané: „Deväť ľudí v meste. Dvaja tatinovia, dvaja chlapi, jedno dievčatko, jeden chlapec, jeden muž, jeden strýko Romo Michalček a jedna žena Miška Batelová. Romo s Miškou na dovolenke v meste na obecný úrad.“ Texty pod každou Miškinou prácou poukazujú na jej vynikajúci pozorovací talent aj na to, že seba uvádza ako ženu, čo znamená, že autista si dokáže uvedomovať svoje postavenie.
Miškina mama sa celý život snažila o to, aby sa jej autistická dcéra naučila prostredníctvom kresby dať najavo svoje pocity a našla si tak cestu, ako komunikovať s okolím. Výstavy prác mladej maliarky dokazujú, že túto cestu si našla. Najvýznamnejším ocenením jej tvorby je účasť na výstave diplomatických zborov všetkých krajín vo Vatikáne, kde Miškino dielo Narodenie Ježiška bolo popri významných slovenských umelcoch prezentované na slovenskej ambasáde vo Vatikáne a následne uverejnené v talianskom časopise o umení. Miška má však za sebou už niekoľko výstav, ktoré pomáhajú verejnosť informovať o celoživotnom postihnutí človeka, o autizme. Jednou z nich bude aj aprílová výstava pri príležitosti Svetového dňa povedomia o autizme v Divadle Andreja Bagara v Nitre, na ktorej budú prezentované práce autistickej maliarky spoločne s prácami žiakov základných umeleckých škôl.
Autor: ANNA BOČKOVÁ
Foto: Tony Štefunko, archív R. M.